3.10.2017 17:30 | Military

Rakety V-2 otvorili dvere do vesmíru, ale prinášali hlavne skazu

Zdroj: Bundesarchiv
Nemecká raketová technika predstavovala od 30. rokov minulého storočia absolútnu svetovú špičku. Nikto sa preto nečuduje, že práve raketa nemeckého pôvodu dokázala 3.10.1942 doletieť ako prvý ľudský výrobok až na hranicu vesmíru.

Nesporný vedecký a technický úspech ale dodnes kalí skutočnosť, že raketa A-4 vtedy neslúžila na spoznávanie vesmíru, ale na zabíjanie. Stala sa totiž Hitlerovou zbraňou odplaty číslo dva, známou ako V-2. Úspešnému októbrovému letu, pri ktorom raketa dosiahla výšku 90 kilometrov a potom sa po balistickej krivke zrútila do mora 190 kilometrov od štartovacej rampy, ale predchádzal dlhý vývoj. Technici a vedci sa na základni Peenemünde blízko Severného more pod vojenským vedením zaoberali konštrukciou rakety od roku 1937, nadviazali ale na ešte staršie práce. Ani u nich pritom nechýbal neskorší otec americkej mesačnej rakety Wernher von Braun.

"Jediná chyba tohto letu spočíva v tom, že raketa pristála na nesprávnej planéte," pochvaľoval si prvý úspešný štart von Braun, ktorému vtedy mohol spadnúť kameň zo srdca. Premiérový pokus, ktorého sa zúčastnil vtedy aj čerstvo vymenovaný ríšsky minister zbrojnej výroby Albert Speer, totiž 18.3.1942 skončil výbuchom rakety ešte pred štartom. Ani ďalšie štarty v priebehu leta 1942 potom neboli  úspešné, skúšobné A-4 vzlietli iba do výšky 5 a 12 kilometrov a potom spadli na zem. Ani októbrový let ale nebol úplne bez chýb, dráha rakety totiž bola príliš strmá, a k jej bojovému použitiu viedla ešte dlhá cesta, ktorú nekomplikovali len technické problémy. A že ich nebolo málo. Sedem mesiacov trvalo, pokým mohli Speer a ďalší nacistickí pohlavári v máji 1943 sledovať dva úspešné štarty rakety A-4. Nemecké pokusy (okrem V-2 sa v Peenemünde rodila aj okrídlená strela V-1) ale neostali  utajené očiam pilotov a kamerám spojeneckých prieskumných lietadiel.

A tak už rok po prvom úspešnom štarte, v októbri 1943, sa stredisko v Peenemünde stalo terčom ničivého náletu britského Kráľovského letectva (RAF). Vývoj rakety ale pokračoval ďalej, hoci ho nálet dosť spomalil a prinútil nemecké velenie hľadať náhradné priestory pre výskum a výrobu. Vhodné miesto našli v pohorí Harz v centre Nemecka, kde neďaleko mesta Nordhausen väzni z koncentračných táborov vybudovali rozsiahlu podzemnú továreň, pomenovanú Dora. V nej skoro až do konca vojny v otrockých podmienkach pracovali desaťtisíce väzňov z koncentračných táborov a najmenej 20.000 z nich zahynulo. S nápadom použiť pri výrobe rakety väzňov síce prišiel v lete 1943 ríšsky veliteľ SS Heinrich Himmler, o ich nasadení ale podľa povojnových odhalení vedel aj sám konštruktér Wernher von Braun. Ten bol ostatne Himmlerovým podriadeným. Už v roku 1933 sa prihlásil do SS a dosiahol hodnosť sturmbannführera, teda približne nášho majora.

Ani ukrytie do podzemia ale nepomohlo práce na rakete veľmi urýchliť. Konštruktéri sa napríklad dlho trápili s tým, že pri návrate k zemi hlavica samovoľne explodovala. Prvé V-2 tak boli pripravené k nasadeniu až koncom leta 1944, teda až po invázií do Normandie - a pre Nemecko beznádejne neskoro. Napriek tomu ich ale proti Británii a nedávno oslobodenému Beneluxu Nemci vypustili vyše 2900. Posledná zabíjala v marci 1945 a celkovo sa počet obetí "zázračnej zbrane" odhaduje na 8000.

Na úplnom konci vojny sa von Braun, ktorý svoju vojnovú kariéru videl iba ako neodmysliteľnú epizódu v ceste za splnením svojho sna, dosiahnutím vesmíru, vzdal aj so svojimi spolupracovníkmi americkej armáde. Američania, podobne ako pri love na von Brauna neúspešní Sovieti, poznali význam jeho práce. Zatiaľ čo Stalinova ríša získala iba menej významných vedcov a súčiastky k výrobe rakiet, za oceán zamieril samotný mozog nemeckého raketového vývoja a s ním aj kompletné strely.

Čítajte ďalej
VIDEO
Najčítanejšie